Fenomenologická sociológia

Fenomenologická sociológia je druhpochopenie sociológie, ktorých prívrženci charakterizujú spoločnosť ako fenomén, ktorý bol vytvorený a neustále znovu utváraný v duchovnej interakcii jednotlivcov. Fenomenologickú filozofiu založil Edmund Husserl. Zapojením sa do vývoja radikálnych konceptov chcel vytvoriť filozofiu, ktorá by sa zaoberala zdrojom našich skúseností a poznatkov. Veril, že vedecké poznatky sa čoraz viac vzďaľujú od reality a že fenomenológia môže obnoviť takéto spojenie. Po 50 rokoch používal Husserlov argument niekoľko ďalších sociológov a zameral sa na odstránenie zavedenej sociálnej teórie, najmä proti štrukturálnemu funkcionalizmu, ktorý bol považovaný za oddelený od spoločenského života a skúseností.

Fenomenologická filozofia vedy bola študovaná aďalšia slávna osobnosť - Alfred Schütz, ktorý bol žiakom Edmunda Husserla. Vzhľadom na symbolický interakcionalistický prístup a myšlienky americkej pragmatickej teórie sa A. Schutz pokúsil spojiť tieto dva smery s fenomenologickým porozumením, ktorý sa jasne odráža v jeho hlavnom diele - "Fenomenológia sociálneho sveta". Ďalšou významnou fenomenologickou spoločenskou štúdiou je práca T. Lukmana a P. Bergera "Sociálna konštrukcia reality". Začiatok ich práce je fenomenologická analýza každodenných vedomostí, ktorá je takmer vždy vlastná typizácii. V podstate vedomosti sú vždy zamerané na riešenie niektorých praktických problémov. Ďalej Lukman a Berger tvrdia, že praktické poznatky vytvárajú jednotlivci, ktorí sú postihnutí celým objemom vedomostí, ktoré produkujú iní ľudia.

Vznik fenomenologickej sociológieliterárne zdroje sú často spojené s konfrontáciou pozitívnosti, naturalizmu, štrukturálneho funkcionalizmu s empirizmom. Do určitej miery to platí. A predsa, aby sa zobrazil fenomenologické sociológie, existujú aj iné závažné dôvody, z ktorých niektorí boli v logike všetkých spoločenských vied. Jedným z hlavných dôvodov - potreba skúmať sociálne svet ako obyčajný, tzv každý deň, svet jednotlivca. Tu je jedinec, ktorý vie, ako cítiť, skúsiť a snažiť sa niečo dosiahnuť. Na tomto základe, sociálne svet ako predmet sociologického výskumu, sa obrátil do sveta subjektívne skúsenosti, inými slovami, svet javov. Teraz je spoločenský svet vitálnym svetom ľudí, ktorých činy majú subjektívny význam a úplne závisia od tých objektov, ktoré ich ovplyvňujú. Tu by takýto životný svet mal študovať aj fenomenologická sociológia.

Moderná fenomenológia v sociológii a vnajmä jeho priaznivcov, sa riadi skutočnosťou, že okolitý (vonkajší) svet ľudí je výsledkom ich vytvárania vedomia. Bez toho, aby popierali existenciu objektívneho sveta, sociológovia sa domnievajú, že sa stávajú dôležitými pre ľudí len vtedy, keď ich vnímajú ako skutočné, a aj keď sa to odvďa od cieľa vonkajšieho pre ľudí do vnútorného subjektu. V tomto prípade jednotlivci vnímajú nie tak svet samotný ako jeho javy, tj javy. Fenomenologická sociológia má v tomto prípade jednu hlavnú úlohu - zistiť, pochopiť a pochopiť, ako ľudia organizujú (štruktúrujú) javy vnímaného sveta v ich mysli a potom stelesňujú svoje vedomosti o svete v každodennom živote. Aby sa tento problém vyriešil vhodnejšie, spoločne s fenomenologickou sociológiou sa uplatňuje aj sociológia vedomostí. Fenomenologická sociológia teda nemá taký záujem v objektívnom svete spoločenských procesov a javov, ako v tom, ako obyčajní ľudia vo svojom každodennom živote vnímajú svet a početné štruktúry. Preto môžeme s istotou povedať, že priaznivci tohto smeru si stanovili nasledovný cieľ: pochopiť a pochopiť svet vo svojom duchovnom byte.